Simulácia v simulácii
Dlhé roky sa vedci aj filozofi pohrávali s myšlienkou, že celý náš vesmír by mohol byť len výtvorom obrovskej počítačovej simulácie, teda akýmsi sofistikovaným „Matrixom“, ktorý vytvára dokonalú ilúziu reality. Najnovší výskum tímu z University of British Columbia však tento populárny koncept prakticky pochoval, píše Interesting Engineering.
Pod vedením fyzika Mira Faizala, pôsobiaceho na UBC Okanagan, vedci z viacerých krajín ukázali, že samotná štruktúra reality robí takúto simuláciu nemožnou. Ich závery naznačujú, že žiadny počítač, nech by bol akokoľvek výkonný, nedokáže napodobniť základné princípy fungovania vesmíru. Nejde pritom len o odmietnutie jednej hypotézy, ale o zmenu samotného spôsobu, akým chápeme existenciu.
Faizal a jeho kolegovia sa neuspokojili s filozofickými úvahami, ale siahli po fyzike a matematike. Pýtali sa, či by bolo teoreticky možné, aby počítač dokázal presne reprodukovať fyzikálne zákony, ktoré určujú správanie hmoty, energie, priestoru a času. Ak by to bolo možné, potom by sa podľa niektorých teórií mohli v takejto simulácii objaviť formy života, ktoré by vytvorili ďalšie a ďalšie simulácie v nekonečnej reťazi vrstiev reality.
„Ešte donedávna sa predpokladalo, že otázka simulovanej reality leží mimo hraníc vedy,“ vysvetľuje Faizal. „Naše výsledky však ukazujú, že ju možno analyzovať vedecky a odpoveď je jednoznačná: nie, náš vesmír nemôže byť simuláciou.“
Opierajú sa o tvrdé fakty
Základom ich argumentu je fyzika kvantovej gravitácie, ktorá sa snaží spojiť Einsteinovu všeobecnú relativitu s kvantovou mechanikou. Tento prístup tvrdí, že priestor a čas nie sú základnými stavebnými prvkami reality, ale že sa zrodili z hlbšej úrovne informácií. Práve tu vedci hľadali odpoveď: ak je základom všetkého informácia, dalo by sa to celé simulovať?
Ukázalo sa, že nie. Tím použil Gödelovu vetu o neúplnosti, ktorá je jedným zo základných pilierov modernej logiky. Tá hovorí, že v každom dostatočne komplexnom logickom systéme existujú pravdy, ktoré nemožno dokázať v rámci samotného systému. Inými slovami, žiadna sústava pravidiel nemôže byť úplná.
Podľa Faizala platí tento princíp aj pre fyziku. Žiadna výpočtová teória, nech by bola akokoľvek pokročilá, nedokáže vystihnúť všetky aspekty fyzickej reality. Preto sa nedá vytvoriť ani „teória všetkého“, ktorá by úplne a konzistentne popisovala svet len na základe výpočtov.
Na najhlbšej úrovni totiž vesmír nevzniká z algoritmov, ale z niečoho, čo vedci nazývajú nealgoritmické porozumenie. To je typ poznania, ktorý sa nedá formalizovať, naprogramovať ani prepočítať. Počítač dokáže simulovať algoritmy, no nealgoritmické myslenie je mimo dosahu akejkoľvek výpočtovej logiky.
Spoluautor výskumu, fyzik Lawrence M. Krauss, dodáva, že tento výsledok zásadne mení pohľad na samotné zákony fyziky. „Základné zákony nemôžu byť súčasťou priestoru a času, pretože sú to práve ony, ktoré ich vytvárajú. Ak chceme úplne pochopiť realitu, musíme hľadať hlbšie za hranicami algoritmov a výpočtov.“
