Skladacie smartfóny, ak teda hovoríme o tých s modernými flexibilnými displejmi, sú s nami už takmer 8 rokov. Napriek tomu, že ich dnes ponúka prakticky každý veľký výrobca, stále ide o menšinovú časť trhu a rozhodne neplatí, že by ste ich v rukách ľudí na ulici videli každý deň.
Patrím pritom k ľuďom, ktorí si nákup (užitočných) technických hračiek a gadgetov dokážu veľmi rýchlo ospravedlniť. Výmena smartfónu už po dvoch rokoch dáva zmysel kvôli možnosti riešiť prípadné problémy zadarmo v rámci zákonnej záruky, nový notebook prichádza z čerstvejšou batériou a na meetingoch vydrží viac, smart zámok mi umožní vo vreckách nenostiť kľúče od domu a inteligentný prsteň skrátka vyzerá lepšie než akékoľvek svietiace smart hodinky.
Skladacie smartfóny však do môjho workflow stále nijako nazapadali. Dá sa súhlasiť so všetkými bežne diskutovanými argumentami – sú drahé, oveľa náchylnejšie na poškodenie a často ponúkajú horšie hardvérové parametre než bežné vlajkové lode – najmä horšie fotoaparáty a nižšiu výdrž na jedno nabitie.
Chyba je na strane výrobcov. Nechápu, čo skutočne potrebujeme
Za slabý záujem o skladacie smartfóny však môžu aj marketingové tímy samotných výrobcov. Výhody svojich skladačiek absolútne nepochopili. Alebo ešte inak: inžinieri vyvinuli technologickú novinku v podobe ohybných a skladacích displejov, na základe čoho dostali marketingové oddelenia úlohu túto funkciu predať. A úplne zlyhali.
Celý čas počúvame o tom, že skladací smartfón môžete rozložiť, aby ste na jeho veľkom displeji mohli pohodlnejšie konzumovať obsah, alebo nebodaj surfovať na internete a sledovať filmy. To je, samozrejme, absolútny nezmysel.
Nikto nechce svoj mobil roztvárať niekde na ulici a držať ho v oboch rukách. S taškou do práce, nákupom v rukách alebo s dieťaťom vedľa vás, to ani nie je možné. Prvé skladacie smartfóny boli dokonca kvôli úzkym vonkajším displejom nepohodlné a zadávanie textu (teda vďaka odpisovaniu na správy, googleniu informácií a zadávaní bodov do navigácie tá najčastejšia činnosť s mobilom) horšie než na klasických telefónoch.
Postupom rokov to výrobcovia pochopili a začali ponúkať širšie predné displeje. Tento rok však priniesol novinku od Samsungu a iPhone Duo, ktoré lákajú na „pasový“ formát, no v skutočnosti prinášajú slabšie batérie a problém s pohodlím iba otočili o 90 stupňov. Ich vonkajší displej je zas príliš nízky na to, aby sa na ňom pracovalo pohodlne, alebo aspoň nie horšie než na normálnom mobile.
Čo najbližšie normálnym mobilom, aby to dávalo zmysel
Absolútnym základom pre naozaj použiteľný skladací mobil je vonkajší displej na nerozoznanie od normálneho mobilu. Pochopil to napríklad HONOR Magic V6, ktorý sme mali v redakcii pred časom a v zaklopenom stave ponúkne 6,52-palcový vonkajší OLED displej so 120 Hz.
Honor však spĺňa aj ďalšie políčka v kategórii „nebyť horší ako klasika“. Namiesto bizarných pasových pomerov strán máte po roztvorení dva takéto bežné displeje vedľa seba, čo je ideálne na prácu s dvoma fullsize aplikáciami vedľa seba. Netreba riešiť, že nejaká nie je optimalizovaná alebo má divné okraje.
Ďalším kľúčom k úspechu je rozumná hrúbka pod 9 mm, hmotnosť 219 gramov, no najmä 6660 mAh batéria, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadny bežný Ultra alebo Pro Max smartfón. Do tela sa dokonca zmestil k 50 Mpix bežnému a 50 Mpix širokouhlému aj 64 MPX tele fotoaparát s 3-násobným optickým zoomom, takže nemusím riešiť dilemu, či chcem skladačku, alebo foťák navyše.
Hlavná zmena je v hlave. Nechceš roztvárací smartfón, chceš skladací tablet
Hovorí sa, že najmä starší ľudia už nepotrebujú desktopový počítač ani notebook. Úpravu fotiek, posielanie e-mailov či platenie faktúr zvládnu urobiť napríklad z tabletu, ktorý si pohodlne zoberú na gauč.
A presne toto som na sebe začal pozorovať vždy, keď som mal k dispozícii akýkoľvek skladací smartfón na test. Ja nechcem sledovať filmy na mobile s roztvoriteľnou obrazovkou. Nechcem ani passportovú skladačku na konzumovanie obsahu sociálnych sietí – na tých by som chcel stráviť skôr menej času.
Každú skladačku som však doma či v kancelárii až 99 % času otvorenú do režimu tabletu. Na veľkom displeji vidím celý text e-mailu alebo môžem používať dve aplikácie naraz – napríklad sledovať prezentáciu či zdieľanú obrazovku a v druhej polovici zapisovať poznámky alebo kontrolovať podklady. A ak mám s niekým rozbehnutú četovú komunikaćiu napríklad na Messengeri, kým odpíšem, môžem robiť niečo iné aj bez neustáleho prepínania appiek.
Skladací smartfón mi však umožní takéto vysoko produktívne zariadenie zaklapnúť a zobrať si všetky dáta v ňom so sebou, ak sa potrebujem presunúť domov alebo niekam inde.
Zaujímavé je, že snahu pretláčať nefunkčnú a neprívetivú logiku vidím aj o level vyššie. Z času na čas sa niekto rozhodne nahradiť svoj absolútne funkčný notebook tabletom, ku ktorému si potom pre presnejšiu prácu kúpi externú myš a obal s klávesnicou.
Z menšieho zariadenia sa tak snaží urobiť niečo viac, len aby zistil, že mobilná verzia aplikácie nefunguje tak dobre ako desktopová a pre rovnakú prácu potrebuje ďalšie príslušenstvo.
Ja rozmýľam inak – namiesto pripájania klávesnice k okresanému Androidu či macOS by som ju od notebooku s plnohodnotným OS niekedy rád odpojl.
A namiesto roztvárania mobilu pre väčšiu efektivitu by som si radšej kúpil tablet, ktorý v prípade potreby zavriem, vložím do vrecka a zoberiem so sebou. Keď však z neho spravím mobil, musí fungovať tak dobre, aby som ďalší už nikdy nepotreboval – musí mi teda ponúknuť najlepšiu výdrž aj najlepšie fotoaparáty. Kategóriu „foldable phones“ preto skúsme premenovať na „foldable tablets“. Zrazu to začne dávať zmysel.
