Keď ľudstvo vyslalo do vesmíru prvé teleskopy, očakávania boli jednoduché. Čím ďalej od Zeme, tým čistejší pohľad na vesmír. Menej rušenia, menej šumu, viac odpovedí na otázky o vzniku hviezd, galaxií aj samotného života. O niekoľko desaťročí neskôr sa ukazuje, že problém, ktorý sme vytvorili na Zemi, si potichu presúvame aj nad hlavy. Vesmír okolo planéty sa zapĺňa umelými svetlami tak rýchlo, že aj teleskopy na obežnej dráhe začínajú vidieť viac techniky než kozmu.
NASA teraz otvorene varuje, že ak budú súčasné plány pokračovať, takmer žiadny vesmírny teleskop nebude mať v najbližších rokoch čistý výhľad, upozorňuje ScienceAlert.
Neviditeľná lavína nad Zemou
Ešte v roku 2019 obiehalo okolo Zeme približne 2 000 satelitov. Dnes ich je viac než 15 000, a to hovoríme len o aktívnych kusoch. Väčšina patrí k internetovým satelitným konšteláciám, ktoré majú zabezpečiť globálne pripojenie a nízku latenciu. Problém je, že vesmírnemu výskumu je úplne jedno, či satelit slúži internetu, armáde alebo umelej inteligencii. Svetlo, ktoré sa od neho odrazí, vyzerá na snímke vždy rovnako rušivo.
Podľa štúdie publikovanej v časopise Nature by sa pri naplnení všetkých dnes plánovaných projektov mohlo v blízkosti Zeme okolo roku 2040 pohybovať až 560 000 satelitov. To už nie je len preplnená orbita, ale úplne nový typ prostredia.
Keď teleskop pozerá, ale nevidí
Vedci z NASA simulovali vplyv tohto scenára na viaceré veľké observatóriá. Výsledky sú pritom viac než kritické. Takmer všetky snímky troch veľkých vesmírnych teleskopov by boli znečistené stopami satelitov. Pri jednom z nich by sa problém týkal až 96 percent záberov. Dokonca aj Hubbleov teleskop by prišiel o výraznú časť využiteľných dát.
Nejde pritom len o estetiku. Satelit na snímke vyzerá veľmi podobne ako asteroid a pri systémoch, ktoré majú včas odhaliť potenciálne nebezpečné telesá, ide o kritický problém.
Rozlišovanie medzi hrozbou a technikou sa stáva pomalšie a menej spoľahlivé.
Niektoré teleskopy však majú výhodu. James Webb sa nachádza 1,5 milióna kilometrov od Zeme, v stabilnom gravitačnom bode, kde ho satelity prakticky neovplyvňujú. Väčšina budúcich misií však bude operovať bližšie k Zemi, kde sa svetelné a gravitačné vplyvy satelitov nekontrolovane miešajú. Presun satelitov na nižšie orbity by situáciu zlepšil, no štúdia upozorňuje na potenciálne riziká pre ozónovú vrstvu pri ich častejšom zániku v atmosfére.
Satelity už nie sú malé bodky
Situáciu dramaticky zhoršuje fakt, že satelity rastú. Dnešné konštrukcie sú pre ľudské oko jasné ako najjasnejšie hviezdy, no pripravované generácie pre AI a masívne dátové prenosy majú mať plochu tisícok štvorcových metrov. Takéto objekty môžu byť jasné ako planéty a to už nie je okrajový problém, ale dominantný zdroj rušenia.
Vesmír sme dlho považovali za nekonečný priestor, ktorý všetko absorbuje. Satelitné konštelácie však ukazujú, že aj orbit má svoje limity.
NASA dnes nehovorí o teoretickej hrozbe, ale o reálnom probléme jednej generácie. Ak sa nenastavia pravidlá, transparentnosť a technické obmedzenia, môže sa stať, že najvýkonnejšie teleskopy v histórii budú pozerať na vesmír plný ľudských odrazov. Tentoraz nebude problémom neschopnosť pozerať sa do hlbokého vesmíru, ale neschopnosť udržať poriadok na vlastnej obežnej dráhe Zeme.
