Náhle gravitačné zmeny
V roku 2007 zaznamenali satelity NASA a DLR nad východným Atlantikom nezvyčajný jav, ktorý sa podarilo rozpoznať až po dôkladnom spracovaní údajov. Gravitačné pole Zeme sa na krátky čas narušilo a vytvorilo vzor kontinentálnych rozmerov. Na povrchu sa nič nezvyčajné nedialo, no v dátach sa objavil signál, ktorý poukazoval na obrovský presun hmoty hlboko pod zemskou kôrou, upozorňuje ScienceAlert.
Anomáliu zachytila misia GRACE pozostávajúca z dvojice satelitov, ktoré obiehali Zem medzi rokmi 2002 a 2017. Ich presná konfigurácia umožňovala zachytiť jemné odchýlky v gravitačnom poli s vyššou citlivosťou, než aké dokážu poskytnúť pozemné merania. Takto sa v rokoch 2006 až 2008 objavil zvláštny dipólový vzor s maximom v januári 2007, rozprestierajúci sa na ploche približne 7 000 kilometrov.
Na prvý pohľad by sa dalo predpokladať, že ide o dôsledok povrchových procesov, ako je pohyb oceánov alebo topenie ľadovcov. Modely však ukázali, že také vysvetlenie je nereálne, pretože by si vyžadovalo fyzikálne nemožné množstvo presunutej vody. Navyše sa v rovnakom čase a v tej istej oblasti objavil takzvaný geomagnetický „jerk“, teda náhla zmena v magnetickom poli planéty, čo naznačovalo pôvod hlboko v jej vnútri.
Stále záhadný svet pod povrchom
Výskumníci preto svoju pozornosť obrátili k procesom prebiehajúcim v plášti. Najrozšírenejším minerálom v tejto vrstve je bridgmanit, ktorý pri extrémnych podmienkach v blízkosti hranice s jadrom môže zmeniť svoju kryštálovú štruktúru. Takýto prechod z perovskitovej formy na post-perovskit vedie k zmene hustoty a následnej rýchlej redistribúcii hmoty. Tento mechanizmus by mohol vysvetliť nielen pozorovanú gravitačnú anomáliu, ale aj súbežnú zmenu magnetického poľa.
Hypotéza zatiaľ nie je potvrdená, no zapadá do širšieho obrazu o dynamike zemského vnútra. Už predchádzajúce seizmické merania odhalili zvláštne oblasti pri hranici jadra a plášťa, ktoré sa odlišujú vlastnosťami od okolitého prostredia. Gravitačná anomália z roku 2007 sa objavila v tesnej blízkosti jednej z týchto štruktúr, čo môže naznačovať ich vzájomné prepojenie.
Otvorenou otázkou zostáva, ako často takéto hlboké presuny hmoty nastávajú a aký majú význam pre vývoj planéty. Ak sa potvrdí, že prechod bridgmanitu je spúšťačom podobných javov, mohlo by to priniesť nový pohľad na interakciu medzi plášťom a jadrom, ako aj na procesy, ktoré ovplyvňujú dlhodobú stabilitu magnetického poľa Zeme.
