Najničivejšími zbraňami proti vesmírnej hrozbe
Keď NASA v roku 2022 úmyselne narazila sondou DART do malého mesiaca asteroidu Didymos, svet prvýkrát videl, že planetárna obrana nie je len teoretický koncept. Merateľná zmena obežnej dráhy potvrdila, že kinetický náraz dokáže presmerovať kozmické teleso bez jeho rozbitia. Tento prístup však má jasné limity. Funguje najmä pri menších objektoch a vyžaduje dlhé roky až desaťročia varovania. Ak by sa k Zemi blížil veľký asteroid s krátkym predstihom, fyzika by nás rýchlo dotlačila k oveľa radikálnejším riešeniam, píše Interesting Engineering.
Jedným z nich je použitie jadrovej explózie. Nejde pritom o hollywoodsku predstavu úplného zničenia asteroidu. Moderné koncepty rátajú skôr s výbuchom v jeho blízkosti, ktorý by silným tokom žiarenia a plazmy odparil časť povrchu. Reakčný impulz z odpareného materiálu by potom jemne zmenil dráhu telesa. Najväčšou obavou tohto prístupu je fragmentácia. Ak by sa asteroid rozpadol, Zem by namiesto jedného cieľa čelila mraku menších, no stále nebezpečných úlomkov.
Práve tu prichádzajú nové výsledky z CERNu. Vedci využili unikátne zariadenie Superprotónového synchrotrónu na simuláciu extrémnych podmienok, ktoré v mnohom pripomínajú účinky jadrovej explózie. Pomocou krátkych a mimoriadne energetických pulzov protónov zasahovali vzorku meteoritu Campo del Cielo, ktorý je bohatý na železo a nikel a predstavuje dobrý analóg kovových asteroidov v blízkosti Zeme.
Výsledky boli prekvapujúce. Materiál po opakovanom extrémnom zaťažení nezoslabol, ale naopak spevnel. Zmeny v jeho vnútornej štruktúre viedli k zvýšeniu mechanickej odolnosti a k správaniu, ktoré tlmí šírenie deštruktívnych rázových vĺn. Inými slovami, kovový asteroid by mohol byť voči jadrovému impulzu podstatne odolnejší, než predpokladali staršie modely.
Kritické je zloženie asteroidu
Z pohľadu planetárnej obrany je to paradoxne dobrá správa. Znamená to, že pri kovom bohatých telesách by bolo možné použiť výkonnejšie jadrové zariadenie bez toho, aby sa asteroid rozpadol. Väčší impulz by umožnil účinnejšie odklonenie dráhy aj pri krátkom čase varovania alebo pri objektoch s priemerom niekoľkých stoviek metrov, kde kinetický náraz jednoducho nestačí.
Tieto zistenia zároveň zdôrazňujú, aké dôležité je poznať zloženie potenciálne nebezpečných asteroidov. Kamenné porézne telesá, takzvané sutinové kopy, by sa mohli správať úplne inak než kompaktné kovové objekty. Budúca planetárna obrana preto nebude len o raketách a bombách, ale aj o prieskumných misiách, spektroskopii a detailných fyzikálnych modeloch, ktoré dokážu predpovedať reakciu konkrétneho telesa.
Jadrová možnosť tak zostáva krajným riešením, no už nie slepou uličkou plnou neznámych. Kombinácia experimentov v urýchľovačoch častíc, pokročilých simulácií a skúseností z misie DART posúva ľudstvo bližšie k situácii, keď bude schopné reagovať aj na tie najhoršie scenáre.
