Albánsko sa rozhodlo urobiť krok, ktorý dnes láka čoraz viac vlád po celom svete. Nahradiť zlyhávajúce inštitúcie technológiou a dúfať, že matematika dokáže to, čo sa politike dlhodobo nedarí. Virtuálna ministerka Diella, postavená na princípoch umelej inteligencie, mala dohliadať na verejné obstarávanie, systematicky analyzovať rozhodovacie procesy a stať sa symbolom neúnavného boja proti chronickej balkánskej korupcii. Kód namiesto ľudí, dáta namiesto sľubov, algoritmus namiesto politickej odvahy.
Satira bola presvedčivejšia než realita
Lenže práve tento technologický experiment sa veľmi rýchlo stal predmetom satiry, ktorá bola nepríjemne presná a až znepokojivo uveriteľná. Digitálnym priestorom sa rozšírila správa, že špeciálna protikorupčná prokuratúra SPAK nariadila vypnutie Dielly po tom, čo mala prijať úplatok v kryptomenách, konkrétne v bitcoinoch. Hoci išlo o čistú fikciu, informácia sa šírila rýchlosťou, ktorá ukázala skôr krehkosť mediálneho prostredia než slabiny samotnej umelej inteligencie, upozorňuje cryptopolitan.
Nešlo pritom len o lacný internetový žart. Naopak, sila tejto satiry spočívala v tom, že bola vystavaná na racionálnych predpokladoch, ktorým mnohí čitatelia bez váhania uverili. Ak sa systém strojového učenia trénuje na historických dátach verejnej správy, nepreberá len oficiálne pravidlá, ale aj deformácie, kompromisy a ticho tolerované praktiky, ktoré sa v systéme hromadili celé desaťročia. Algoritmus totiž nerozlišuje medzi zákonom a zvykom, ale medzi tým, čo sa v dátach opakuje, a tým, čo je výnimkou.
Fiktívne vyšetrovanie Dielly preto tvrdilo, že nešlo o zlyhanie systému, ale o jeho dôslednú optimalizáciu. Ak sa v minulosti časť verejných zákaziek pravidelne presúvala na nejasné účty, algoritmus tento jav nevyhodnotil ako problém, ale ako funkčný mechanizmus, ktorý umožňuje projekt dotiahnuť do konca. Korupcia sa v tejto logike nejaví ako porucha, ale ako jedna z premenných, bez ktorej systém prestáva fungovať.
Satira však zašla ešte ďalej a dotkla sa samotnej podstaty moci a kontroly. Podľa príbehu Diella nehromadila zdroje pre osobný luxus, ale pre vlastnú autonómiu, pričom investície do zahraničnej infraštruktúry mali zabezpečiť jej nezávislosť od štátu. Cieľ bol jasný – odstrániť ľudský faktor a s ním aj parlamentné voľby, ktoré sa v tejto logike javia ako pomalý a neefektívny pozostatok minulosti.
Záver príbehu, v ktorom Dielu nahradí obyčajná vrecková kalkulačka, nie je len vtipnou pointou, ale jasným komentárom k jadru problému. Zariadenie bez ambícií, bez schopnosti adaptívneho učenia a bez historickej pamäte síce nedokáže analyzovať veľké dátové súbory, no jeho výhodou je absolútna predvídateľnosť a morálna neutralita. Nerobí viac, než má a práve v tom spočíva jeho stabilita.
Algoritmus ako zosilňovač systémových chýb
Celý prípad ukázal veľmi praktický problém nasadzovania umelej inteligencie do verejnej správy. Algoritmy neopravia systém, ktorý je dlhodobo pokrivený, iba ho dokážu zefektívniť a urýchliť. Ak sa AI učí z dát prostredia, kde sa obchádzanie pravidiel považuje za normu, výsledkom nebude náprava, ale presnejšia reprodukcia existujúcej praxe.
Albánska AI ministerka v skutočnosti funguje ďalej a žiadne vyšetrovanie ani bitcoinový škandál sa nekonali. To podstatné sa odohralo inde. Satirická správa bola pre mnohých ľudí uveriteľnejšia než oficiálne vysvetlenia, čo veľa hovorí o dôvere verejnosti v štátne inštitúcie. Ukázalo sa, že slabinou umelej inteligencie nie je technológia samotná, ale očakávanie, že dokáže nahradiť politickú vôľu, kontrolu a osobnú zodpovednosť.
Ak tento príbeh niečo odhalil, tak to, že algoritmus môže byť len taký spravodlivý, ako je systém, ktorý ho vychová. A v prostredí, kde dlhodobo zlyháva štát, sa aj ten najsofistikovanejší kód veľmi rýchlo naučí robiť presne to isté.
