Japonsko opäť stavia na jadrovú energiu
Po ničivej havárii jadrovej elektrárne Fukušima v roku 2011 Japonsko prudko zmenilo svoj kurz. Všetky reaktory bezodkladne odstavili a úplne odstúpili od využívania jadra. O štrnásť rokov neskôr sa však krajina vracia späť. Energetická kríza, rastúce nároky AI a geopolitika menia doterajšie smerovanie krajiny a prelamujú neželané tabu nad slovom jadro.
Za týmto vskutku výrazným obratom stojí hneď niekoľko faktorov. Hlavnou hybnou silou sú ceny energií, najmä zemného plynu, ktorých nárast sa ešte znásobil po ruskej invázii na Ukrajinu. Avšak netradičným faktorom je aj explózia dopytu po výpočtovej kapacite pre umelú inteligenciu. Nároky dátových centier totiž dramaticky stúpajú a s nimi aj potreba stabilnej, lacnej elektriny.
Pred haváriou vo Fukušime zabezpečovala jadrová energia približne 30 % japonskej produkcie elektriny. Po roku 2011 však jej podiel takmer úplne zmizol z energetického mixu. Očakáva sa, že fosílne palivá, ktoré v roku 2023 tvorili takmer 70 %, by mali v budúcnosti klesnúť na úroveň 30 až 40 %.
Oživenie starých reaktorov
Hlavnou úlohou Japonska je pokračovať v oživení reaktorov. Jedná sa o postupný proces, ktorý je sprevádzaný prísnou kontrolou. Z viac než 50 reaktorov, ktoré boli pred Fukušimou v prevádzke, je dnes opätovne spustených len niekoľko. Krajina však rýchlo pochopila, že tak rýchlo to rozhodne nepôjde. Okrem komplikovaného povoľovacieho systému naráža reštartovanie aj na odpor verejnosti či technické nároky modernizácie.

Napriek tomu vláda očakáva, že do roku 2030 zapojí podstatne viac zariadení, prípadne úplne všetky, čo má znížiť závislosť od dovozu fosílnych palív. Oživenie starších blokov zároveň slúži ako prechodná fáza, teda do doby, kým sa krajina plynule preorientuje na nové typy jadrových technológií.
Po obnovení prevádzky súčasných reaktorov plánuje Japonsko prejsť k výstavbe úplne nových, technologicky vyspelejších zariadení. Do úvahy prichádza hneď päť rôznych typov. Od vysokoteplotných plynom chladených reaktorov, cez moderné varianty ľahkovodných, až po malé modulárne reaktory (SMR), ktoré sľubujú vyššiu bezpečnosť a flexibilitu.
Budúcnosť jadra v podobe SMR
Malé modulárne reaktory (SMR – Small Modular Reactors) predstavujú novú generáciu jadrovej energetiky, ktorá má prekonať nedostatky tradičných veľkých elektrární. Sú navrhnuté tak, aby boli výrazne kompaktnejšie, bezpečnejšie a konštrukčne jednoduchšie. Ich najväčšou výhodou je to, že vďaka modulárnemu dizajnu je možné ich vyrábať sériovo v továrňach a následne montovať priamo na mieste, čím sa výrazne skracuje doba výstavby aj znižujú náklady.
SMR disponujú nižším výkonom, typicky o niekoľko desiatok až stoviek megawattov. To z nich robí ideálne riešenie pre regióny so slabšou infraštruktúrou alebo menším odberom. Zároveň sú lepšie pripravené na zvládnutie výpadkov či núdzových situácií, pretože často využívajú pasívne bezpečnostné prvky, ktoré fungujú bez potreby elektrického napájania.
Samozrejme, že Japonsko by rado zapojilo SMR ešte do roku 2030. Skutočnosť však zaostáva za odvážnymi plánmi japonskej vlády. Odborníci poukazujú na to, že regulačné a schvaľovacie procesy v krajine sú notoricky zdĺhavé a zložité. Spolu s prirodzenou opatrnosťou verejnosti voči novým jadrovým technológiám sa malé modulárne reaktory v Japonsku dostanú do prevádzky najskôr okolo roku 2040.

Čo s vyhoretým palivom?
Najväčší problém zostáva udržateľné riešenie pre jadrový odpad, ktorý si všetci prehadzujú ako horúci zemiak. Prefektúra Aomori má dočasné úložisko na 80 % kapacity. Avšak aj to má svoj obmedzený rozsah a podľa prognóz vydrží iba asi 50 rokov. Vláda preto ponúka obciam finančné stimuly, aby súhlasili s geologickým prieskumom pre trvalé úložisko.
Na druhom najväčšom japonskom ostrove Hokkaidó však prebieha výber. V hre sú dve malé rybárske dediny Suttsu a Kamoenai. Situácia je však nanajvýš zmiešaná a komplikovaná. Financie, ktoré štát do týchto oblastí lieva sú v prospech rozvoja. Na druhej strane sú tu rybári a pôvodní obyvatelia Ainu spolu s ich obavami ohľadom ekologických rizík aj straty reputácie oblasti.
Pôvodní obyvatelia Ainu svoje výhrady uvádzajú oprávnene. Podľa Deklarácie OSN o práve pôvodných národov z roku 2007, ktorú samotné Japonsko podporilo, majú právo dostávať informácie a súhlasiť s ukladaním nebezpečných materiálov na ich území.
Japonsko sa tak po dekáde radikálneho odmietania jadra teraz vracia späť k jeho využívaniu. Stojí však pred jedinečnou výzvou – skĺbiť prudký technologický pokrok, vrátane rastu AI, energetickú sebestačnosť a ochranu životného prostredia.